Zádušné soboty a spomienky za zosnulých

Vlastným miestom spomienky a modlitieb za našich zosnulých je vo východnej cirkvi byzantsko – slovanského obradu päť zádušných sobôt. Hoci sa u nás, podľa vzoru západnej cirkvi, slávi s veľkou dôstojnosť aj pamiatka zosnulých (2. novembra), nemali by sme zabúdať ani na tieto soboty, ktoré patria k nášmu obradu. Zádušné soboty sa slávia každý rok v súvislosti so slávením Paschy. To znamená, že prvá zádušná sobota je vždy pred mäsopôstnou nedeľou. Druhá, tretia a štvrtá zádušná sobota sú zároveň 2., 3. a 4. sobotou Veľkého pôstu a posledná, piata zádušná sobota, pripadá na sobotu pred sviatkami Svätej Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha. V tieto soboty sa slúžia zádušné sv. liturgie a po nich býva panychída s čítaním hramoty (zoznam mien zomrelých členov našich rodín).

Aby sme pochopili zmysel spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, musíme pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvo lásky. Ježiš Kristus nezanechal svojím učeníkom doktrínu individuálnej spásy, ale nové prikázanie, „aby ste sa navzájom milovali“ a k tomu ešte dodal: „Podľa toho budú všetci ľudia poznať, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete navzájom milovať.“ Láska je takto základom, samotným životom Cirkvi, ktorá je, slovami sv. Ignáca Antiochijského, „jednotou viery a lásky“.

Modlitby za zosnulých sú podstatným vyjadrením Cirkvi ako lásky. Prosíme Boha aby pamätal na tých, ktorých spomíname a pamätáme na nich, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý, pretože je Láskou, prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí.

Hoci Cirkev v svojich každodenných modlitbách a bohoslužbách pamätá na duše zomrelých, predsa však, ako dobrá matka, počas cirkevného roka dáva osobitné miesto na ich spomienku. Okrem spomínaných zádušných sobôt a panychíd s hramotami, ktoré sa k nim viažu, poznáme ešte iné spomienkové dni na zomrelých.

Sú to dni, cirkevnoslovansky nazývané, tretiny, devjatiny a četyredesjatiny. Dnes ich poznáme pod názvom pohrebná, týždňová a štyridsaťdňová sv. liturgia. Je to starý zvyk sláviť na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti sv. liturgiu za zomrelého. Pôstna trióda (bohoslužobná kniha na pôstne obdobie) v synaxári (v duchovnom poučení) na mäsopôstnu zádušnú sobotu dáva nasledujúci výklad týchto dní:
„Spomíname tretí deň, lebo na tretí deň sa mení tvár zosnulého, deviaty deň, lebo v tento deň sa rozkladá telo okrem srdca a štyridsiaty deň, lebo v tento deň sa rozkladá aj srdce.“

Trebník Petra Mohyly vysvetľuje aj duchovný zmysel týchto dní. „Spomienka na tretí deň nám naznačuje, že zosnulý veril v Krista, ktorý na tretí deň vstal zmŕtvych a tiež, že zosnulý sa v celom svojom živote snažil napĺňať tri teologálne čnosti vieru, nádej a lásku. Pri spomienke na deviaty deň prosíme Boha, aby na príhovor deviatich anjelských činov daroval odpočinutie zosnulému zo svätým, na mieste anjelov. Spomienka na štyridsiaty deň je na pamiatku štyridsaťdňového pôstu Pána Ježiša a na pamiatku jeho štyridsaťdňového prebývaniu na zemi po zmŕtvychvstaní. Tiež je to na pamiatku štyridsaťdňového pôstu Mojžiša a proroka Eliáša.“

„Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.“ Sv. Monika

Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.